Odišla som, hoci som mala zostať
Bol to deň ako každý iný. Letné ráno začalo hudbou, spevom, tancom a zábavou. Milovala som chaty s kamošmi, tie nekonečné, nezávislé rozhovory, bezstarostné rána, dni a noci s fľaškou v ruke a tými najúžasnejšími ľuďmi po mojom boku.
Ráno bolo chladné, no zubaté slniečko svietilo čo mu sily stačili. Ideálny čas na potulky lesom. Nemusela som dlho čakať, stačilo pár hodín a hneď poobede som s pár mojimi kamarátmi stála na jednej z neznámych, človekom takmer zabudnutých lesných cestičiek.
Hovorila som im, nech nejdeme hlbšie do lesa, nech sa radšej vrátime na chatu a hráme hry, Bolo by nám tam lepšie, nemuseli by sme sa predierať spleťou hustých kríkov obsypanými zelenými listami, pod ktorými sa skrývajú len zlovestné pichliače. Už aj tak som bola celá doškriabaná. Beta aj Karol ma vysmiali, Naťa sa len bez slova, no s náznakom úsmevu na tvári, prizerala. Bola som pre nich zbabelcom. Vraj načo som s nimi chodila do lesa, keď sa i za dňa bojím a v tom najlepšom sa chcem otočiť a vrátiť k tým lenivým opilcom na chatu. Tak ich nazvali. Lenivými opilcami. Urazila som sa. Táto poznámka ma vážne naštvala. Na tej chate boli totiž ľudia môjmu srdcu najbližší. Naštvala ma tým viac, že vyšla práve z Karolových úst. Považovala som ho za fajn chalana, niečo som k nemu cítila. Bolo to viac ako priateľstvo. Myslela som si, že je iný ako ostatní chlapi, že je milý a nekonfliktný, láskavý, že má porozumenie aj pre tých „lenivých opilcov na chate“, ako ich nazval, no zrejme som sa mýlila. Alkohol robí z ľudí svine.
Sadla som si na zem a prekrížila ruky na hrudi, odmietala som s nimi byť čo i len o minútu dlhšie. Nechali ma tam, urazenú a opustenú pod veľkým košatým stromom. Sedela som tak asi hodinu, dve. Neviem. Čas v mojich predstavách plynul pomalšie ako v skutočnosti. Neboli to dve hodiny. Začalo sa zmrákať. Bála som sa. Ešte nikdy som sa tak strašne nebála. Nevedela som, odkiaľ sme prišli, kde som, kam mám ísť....
„Mária!“, výkrik ma vytrhol zo začínajúceho bláznovstva.
„Karol.“ Srdce sa mi rýchlejšie rozbúchalo . „Karol!“
„Kde sa flákaš? Veď si preč od obeda a už bude tma!“, nadával mi.
„Ja?“, neverila som vlastným ušiam. „Ja sa flákam? Ja? Kto ma tu nechal trápiť sa, samu, opustenú v lese, napospas vlastným myšlienkam, vlastným bláznivým predstavám, tej mojej bujnej fantázii? Čo? Kto bol taký blbý, že nechal malé bezbranné dievča bez orientačného zmyslu v strede lesa, tohto temného hustého lesa, kde sa predstavy stávajú skutočnosťou?“ V tej chvíli som ho nenávidela. Nenávidela a milovala zároveň.
Zízal na mňa ako na prízrak.
„Čo je?“ V tej chvíli bol pri mne a objímal ma. Nechápala som, no jeho objatie bolo až príliš krásne na zbytočné otázky. Taktiež som ho objala, tak pevne ako to len šlo.
Zrazu mi pošepkal do ucha: „Keď ťa pustím, utekaj tam, odkiaľ som prišiel. Bež, neotáčaj sa a nezastavuj. Keď vyjdeš z lesa, zbadáš svetlá našej chaty. Choď tam a nevychádzajte. Tam budeš v bezpečí. Som hneď za tebou.“ Pobozkal ma na vlasy. „Mám ťa rád.“
Spravila som, čo mi prikázal, nesnažila som sa mu odporovať. Bežala som ako o dušu.
Zastavila som sa, až keď som vyšla na lúku. Ďalej som nemohla. Padla som na kolená a dýchala. V diaľke svietili svetlá našej spásonosnej, bezpečnej chaty plnej dobrých ľudí. Až neskoro som sa začala zamýšľať nad tým, prečo vlastne utekám. Karol. Kde je? Z hory sa ozýval medvedí rev.
Epilóg: Karolovo telo - ani najmenšia jeho časť, sa nikdy nenašla. Nikto sa nikdy nedozvedel, čo sa s ním stalo, no istý mladík tvrdí, že sa podobá na farmárovho pomocníka, chlapca z lazov v okolí lesa kde sa stratil. Karol nikdy nechcel nikomu ublížiť, chcel aby boli všetci jeho známi šťastní, myslel si, že im je len na príťaž - a preto musel zomrieť. Zomrel tak, aby nikto nemal pocit viny a aby jeho najlepšia kamarátka mala pocit, že aspoň raz v živote bola milovaná. No mýlil sa. Pocit viny a beznádeje ju dohnal na psychiatriu.