1
Utiekla som. Neznášam, keď to robí, vždy chce len to jedno. Vtrhne ku mne do izby a zoberie si, čo chce. Vždy sa mu musím podriadiť. Nenávidím ho, no aj tak ho mám rada. Aj keď je sukničkár, zneužíva ma a okrem mňa má minimálne 10 ďalších. Mám ho rada, ale dnes to nechcem. Nie som dievča na zavolanie, teda aspoň ja si to o sebe myslím. To čo koluje mestom je druhá vec. Nechcem to, ale chcem ho. Škoda, že tieto dve veci sa v jeho ponímaní vylučujú...
Okolo mňa prešlo auto. Zastalo a cúvalo až ku mne. ‚Len nech to zase nie sú nejakí nadržaní chlapi‘ modlila som sa v duchu. Na tých mám vždy šťastie. No tentokrát nie. Zo zadného okna na mňa vykukla vysmiata tvár Matildy, jednej z mojich lepších kamarátok.
„Ideš do kina?“ spýtala sa.
„Áno“ privolila som bez rozmýšľania. Domov som ísť nechcela a túlať sa po nociach vôbec nie je dobrý nápad. Nastúpila som do auta a usadila sa. Boli štyri: Matilda, Hilda, Rozárka a Kača – tá sedela za volantom. Oficiálne šoféruje síce len krátko, no lepšiu šoférku by ste tak ľahko nenašli, jej problémom je len to, že si rada vypije a jazdí až príliš rýchlo, už od trinástich.
Kamošky sa ma stále niečo vypytovali, zvyčajné blbosti typu ako ide život, no ja som bola duchom niekde inde. Chcela som byť s ním, no zároveň som bola rada, že tam nie som.
Kúpili sme si lístky - mne kúpila Rozárka, ktorej otec je úspešný podnikateľ. Kino bolo takmer prázdne, tak som si som si sadla ďalej od ostatných. Na toto sa nepýtali. Vedeli kto je v meste na návšteve, s kým som dnes opäť mala tú česť. Nechceli ma svojim smiechom otravovať aj počas filmu, chceli sa baviť a ja som im bola iba prekážkou. Načo ma vlastne brali? Usadili sa na predné sedadlá a ja som si sadla pár radov za ne. Svetlá zhasli, začal film, no ja som ho nevnímala. Myslela som na to, čo robí, a... áno, aj na to s kým...
Z myšlienok ma vytrhla otázka: „Môžem si prisadnúť?“ pozrela som smerom, odkiaľ zaznela a vyvalila oči v nemom úžase. Po mojej lavici stál chalan, najskôr tak starý ako ja, mal dlhé strapaté blond vlasy a v sivých očiach mu hrali ohníčky. Bol to ten typ chalana, čo nikdy nevyrastie, večné dieťa a to sa v dnešnej dobe len tak nevidí. Napriek tomu, že som ho práve zbadala, fascinoval ma. Prikývla som. Sadol si hneď vedľa mňa, aj keď v celom kine bolo sotva 40 ľudí, čiže tam bolo veľa voľných miest. Celý čas ma pozoroval a ja som sa márne snažila ignorovať ho.
„Čo chceš?“ nevydržala som jeho pohľad, aj keď tak fascinujúci, a oborila som sa naňho trošku ostrejšie ako by bolo treba. Nemala som náladu riešiť chalanov, ich narážky na sex, aj keď možno nevinné. A na čo iné mohol myslieť, keď na mňa upieral tie nádherné oči?
„Nič,“ zatváril sa urazene. „Prečo sa pýtaš?“
„Pretože sa na mňa stále pozeráš. Film predsa beží tam!“ ukázala som kamsi dopredu.
„Aha, prepáč...“ zamračil sa. „Ale to preto, že sa mi nepáčiš.“
„Neklam,“ oborila som sa naňho, v ten deň som fakt nemala dobrú náladu, inokedy by mi to nevadilo, možno, no v ten deň nie. „175 cm, štíhly pás, veľké prsia, ktorému chalanovi by som sa nepáčila? Síce nie som blondýna, ale vyzerám na to, že by som mohla byť, čo?“
Pozeral na mňa ako obarený. Pokúšala som sa upokojiť, veď prečo si ničiť nervy pre dákeho, aj keď krásneho, ale úchyla? „Vpredu sedia kamarátky, čo si si teda nesadol k nim?“
„Myslím, že sa nechápeme.“ Pokrútil hlavou.
„Nie?“ irónia z môjho hlasu priam sršala, Matilda sa otočila, aby ma pohľadom skontrolovala, ja som jej len mávla rukou nech sa otočí. „A ako si to teda myslel?“ Bola som naštvaná.
„Vyzeráš smutná, to nikdy nie je dobré.“
Jeho odpoveď ma zaskočila. Čakala som všeličo, no to čo povedal veru nie. „Aha...“ vydýchla som, zrazu som sa nemohla hnevať, zmenila som sa z ironickej nafúkanej pipky na trpiace dievčatko behom sekundy. Zadívala som sa do zeme. Ako môžem byť tak nechápavá?
„Prepáč, nechcel som...“ chytil ma za ruku, neviem čo nechcel, čo spravil, za čo sa ospravedlňoval, no jeho dotyk bol príjemný.
Pozrela som mu do očí. „Ty mi prepáč, dnes jednoducho nemám svoj deň.“ Nechcela som rozdávať svoj smútok ľuďom, ani hnev, no akosi ma to ovládlo. Emócie ma poslednú dobu ovládali až veľmi často. Pokúsila som sa usmiať, no nebol to veselý úsmev. Ten som sa v živote naučila ukazovať, no naozajstný bol možno 3-4 krát. Namiesto neho sa mi však na tvári zjavila akási ubolená grimasa. „Nie je to tvoja vina“
„Čia teda?“ chcel to naozaj vedieť či sa len chcel uistiť o svojej nevine a dopriať pokoj svojmu krehkému svedomiu? Nevedela som to, no odpovedala som mu, veď mu dlžím milé slovo.
„Takého jedného... no...“ kto to vlastne je? Priateľ to byť nemôže, to by sa ku mne správal inak. Milšie, rozmaznával ma a hlavne by si nebral čo chce práve vtedy, keď ja nechcem. Nenútil by ma do toho, nebral by si čo chce naďalej, aj napriek tomu že bol oboznámený s tým, že viem o dievčatkách čo k nemu chodia, keď práve nie som po ruke.
„No dobre,“ vzdal sa nádeje na odpoveď môj sused. „Nemusíš mi odpovedať, keď nechceš, len mi prosím povedz, že to nechceš. Nič nie je horšie ako hádať, čo sa tomu druhému práve odohráva v mysli.“
‚...že to nechceš...‘ uviazlo mi v mysli zopár chalanových slov, čo tým myslel? Aha, nemusím mu odpovedať. Zase myslím na blbosti. Chalan vyzeral úžasne, bol milý a bral na mňa ohľad, no mohla to byť aj maska. Či sa aj môj... no.. či sa aj on nehral na milého a láskavého, nevinného mládenca, kým si ma nezískal, nedostal sa mi pod nohavičky? Potom sa však už nikdy nepýtal či môže.
Sklonila som hlavu a pozerala sa na moje ruky. Chalan vedľa mňa mal ruku stále položenú na tej mojej, no nevadilo mi to. Bolo to...áno, bolo to príjemné. Všimol si môj pohľad a rýchlo ju odtiahol. Pozrela som sa naňho prekvapene, s úžasom v očiach. Čo to robí? Nechcel ma nasilu držať, bol úplne iný ako ostatní, tí, ktorých som poznala doteraz. Tí s dievčinou zaobchádzali ako s materiálom, keď si získali jej sympatie a tento chalan už moje sympatie mal. Už od začiatku.
Chcela som prerušiť tú trápnu, tichú atmosféru ktorá práve nastala, tak som sa ho spýtala čo ma ako prvé napadlo: „Máš rád čiernu farbu?“ Rozosmial sa, po chvíli hlasného smiechu a pár slov ostatných v sále smerovaných na jeho adresu sa však stíšil a odpovedal: „Milujem čiernu.“
Červenala som sa. Ako ma mohla napadnúť tak stupídna otázka? Tentoraz však situáciu zachránil on prostou, základnou otázkou: „Ako sa voláš?“
„Dáša,“ nikdy sa nepredstavujem celým menom. Dagmar. Je strašné, už odmalička sa zaňho hanbím, rodičia mi ho dali za trest, že som vôbec bola počatá. Za to že na matka na tehotenstvo prišla až vo štvrtom mesiaci, čo bolo na potrat neskoro. Otec sa mi s tým raz zdôveril. „A ty?“
„Leopold,“ odpovedal bez zaváhania a zbytočných otázok typu prečo, načo, začo. Na to som tiež nebola zvyknutá, veď predsa každý chlap si chce strážiť svoju identitu pre prípad, že sa niečo pokazí. Aspoň tak mi to bolo dlho, dlho vtĺkané do hlavy.
„To je ako to väzenie, nie?“ pokúsila som sa o vtip, no podľa reakcie neúspešný.
„Áno,“ Leo si povzdychol, sklopil zrak a trpko sa usmial. Netušila som, čo mu v tú chvíľu prešlo hlavou, no keby som to vedela, už by som s ním neprehovorila. Nikdy viac. No ja som bola naivná, očarená jeho vzhľadom a spôsobmi, pre mňa tak nezvyčajnými. Vyložila som si to tak, že sa mu ľudia za jeho meno často vysmievajú.
Natiahla som k nemu ruku. Obvykle ju načahujem na iné účely, no tentokrát som mu ju chcela len podať. Chcela som ešte raz cítiť jeho hladkú pokožku, túžila som ešte raz vnímať ten príjemný dotyk jeho teplých rúk. Vyhovel mojej túžbe a stisol podávanú ruku.
„Teší ma,“ nálada sa mu opäť zlepšila, pozrel sa mi do očí a znovu sa tak krásne usmieval.
„Aj mňa,“ tiež som sa usmievala a v jeho milej spoločnosti som zabudla na všetky problémy môjho sveta. Pri ňom sa zdali byť tak nepodstatné ako ešte nikdy.
Rozprávali sme sa ešte dlho potom, čo zažalo svetlo a všetci sa zberali k odchodu, chceli sme si pozrieť aspoň titulky. Kamarátky sa pobrali preč bezo mňa a keď som si to všimla, bolo už neskoro. Poprosila som Lea, či by ma neodprevadil k ich autu a on ako pravý gentleman súhlasil. Odprevádzať ma však nemusel, našli sme ich totiž hneď pri obchode s pukancami, v rukách držali lístky na nasledujúce predstavenie. Vysvitlo, že najstaršia z nich, Kača, ktorá jediná mala vodičák si pred filmom čohosi od kohosi upila a nechce riadiť auto, pokým z nej alkohol nevyprchá. Už párkrát takto porušila zákon a bola v podmienke. Vraj nechce kvôli nejakej kravine ísť do Leopoldova.
Leo, ktorý ju počul sa len smutne pousmial a vyhlásil, že tam určite nepôjde. Tam sú umiestnení iní zločinci, nielen zabijaci za volantom. Naviac je to mužské väzenie. Kači sa pri tej poslednej vete priam rozžiarili oči, no i tak nesadla do auta.
Dievčatá na Lea podozrievavo zazerali, no po mojom obviňujúcom pohľade s tým prestali. Videli, že sme si sadli a nechceli mi kaziť nové nádejné priateľstvo. Bolo im ma ľúto, preto ma sem pozvali. Bolo im ma ľúto pretože spávam s takým idiotom - totálnym úbožiakom, bez ktorého ale si neviem predstaviť život. Možno dúfali, že nová známosť všetko zmení, priali si, aby som konečne spoznala lásku, ale nevedeli si ani predstaviť ako rapídne sa veci dokážu s niektorými ľuďmi zmeniť.
Prečo mi nepovedali, čo mali v tú noc na srdci? Mali mi povedať čo si o ňom mysleli. To by som tu nebola. Nestála by som na prekliatych skalách a nepísala list na rozlúčku do návštevnej knihy perom, ktoré pomaly ale iste prestáva písať. Je zima. Nebola by som zúfalá, nemala by som zlomené srdce. Aspoň nie takto. No myslím si, že som vtedy bola tak zaslepená Leovou dokonalosťou, že by som im neverila že 2+2 sú štyri, kebyže mi on povie inak.
Leopold si ich vzal za vzor a taktiež kúpil lístok na nasledujúce predstavenie, dokonca aj pre mňa. Bol milý, láskavý, nádherný a dokonca za mňa neváhal vyvaliť toľko peňazí. Mala som ho za anjela, bol ako nebeský tvor, chalan priam z neba. No nič nemôže byť čisté, nieto ešte dobro.
Opäť sme sa posadili mimo ostatných a zhovárali sme sa. Myslela som si, že sa mi zveril úplne so všetkým, no neskôr som zistila, že tú najpodstatnejšiu vec mi zatajil. Prezradil mi však to, že doposiaľ žiadne dievča nepozval do kina a o bozku sa mu môže akurát snívať. Jeho slová som zobrala smrteľne vážne, naklonila sa k nemu a pritisla svoje pery na tie jeho.
Bol to nádherný bozk. Vždy som verila že spôsob bozkávania prezradí o človeku oveľa viac ako povie on sám, že bozk vypovie o jeho povahe oveľa viac než si kedy dokáže priznať. Tento bozk bol sladký, vášnivý a bolo v ňom cítiť lásku, dotiaľ neopätovanú. Veľa lásky, priam na rozdávanie. No bolo v ňom cítiť i niečo iné, tajomné, neidentifikovateľné a desivé. Odrazu som sa bála...
Zašiel mi rukou pod tričko - nemala som námietky, veď som na to bola zvyknutá, každý to tak robil. Pritisla som sa k nemu bližšie, aby som cítila teplo jeho tela a mohla ho objať. Náhle ma zaplavila obrovská radosť, vášeň a dychtivo som túžila po tom, aby tento okamih bol skutočný a trval naveky, aby sa nikdy neskončil...
Rukami prešiel nižšie a šmátral po gombíku na mojich nohaviciach, ktorý, keď našiel, okamžite rozopol. Zamrazilo ma. Takže sa predsa len ničím nelíši od ostatných. Je to úchyl. Chlap ako každý iný. Chytila som mu ruky a zašepkala do ucha: „Prosím, toto nie...“
Čakala som, no márne – hnev sa nedostavil. Jeho ruky ma pustili, celý sa odo mňa odtiahol a zadíval sa na plátno, kde sa mihali obrazy bez zmyslu. Civela som naňho s otvorenými ústami, v tej chvíli som musela vyzerať ako idiot. Nevedela som, prečo prestal, nechápala som to... žeby preto, že som ho poprosila? To nie je možné, veď nech je akokoľvek skvelý, stále je to iba chlap.
Naklonila som sa k nemu, opäť som túžila po jeho perách, po ich skvelom, slastnom dotyku no on ma nenechal dotknúť sa ich. Netušila som, o čo mu išlo. On to však dobre vedel.
„Prečo?“ spýtala som sa ho so sklamaním, no na moju otázku neodpovedal.
Vedel to, no nepovedal. Nechcel, aby som to vedela. Nechcel, aby som s ním bola, aby som s ním strávila čo i len minútu navyše, pre moje dobro. Nechcel to, ale túžil po tom, a keby mi to povedal, ušla by som mu. Tým si bol istý.
Do konca filmu zostávalo 10 minút, desať najdlhších minút v mojom živote. Chcela som sa s ním ešte rozprávať, o hocičom, dokonca i o počasí, no zakaždým ma odbil s tým, že si chce pozrieť aspoň koniec filmu. Aj tak bol myšlienkami niekde inde. Bol ku mne odmeraný, nebavil sa so mnou tak ako ešte pred chvíľou, na moje otázky odpovedal krátko, akoby v nejakých šifrách. Vôbec som tomu nerozumela. Snažil sa na mňa nedívať, no i tak mu zrak z času načas zablúdil ku mne.
„Prečo?“ zopakovala som svoju otázku a ihneď pochopil, na čo sa ho pýtam.
„Pre tvoje dobro,“ táto odpoveď nebola o nič lepšia ako mlčanie. Nechápala som čo tým myslí a bola som sama na seba neskutočne nahnevaná. Prečo som vôbec začínala s tým bozkom? Dovtedy bolo všetko v pohode. Nič z tohto by sa nebolo stalo.
Film ešte neskončil, zostávalo pozrieť si pár záverečných scén, no Leo vyskočil zo stoličky a s výhovorkou, že mal byť už dávno doma sa so mnou narýchlo rozlúčil. Spýtala som sa, či ho ešte niekedy uvidím, ale už bol preč. Moju otázku však musel počuť. Možno ma už nechcel vidieť...
Domov som sa vracala s horšou náladou než s akou som odtiaľ odchádzala. Cesta autom bola tichá, nekonečná. Keď som vystúpila pred domom a uvidela auto môjho milovaného-nenávideného, človeka, pred ktorým som utiekla z vlastného domu, prišlo mi vážne zle. Nielen duševne, ale i fyzicky. Kľakla som si na kolená a obsah môjho žalúdku skončil na zadnom kolese toho nenávideného auta. Kamarátky sa zbehli okolo mňa a vyprevadili ma až do postele. Bola som rada, že mi je zle. Aspoň ma už on nebude otravovať...
Mýlila som sa. Prišiel ku mne hneď ako si uvedomil, že som sama v izbe, že tam čakám len na jedno, že čakám len na to, kým si milostivý zmyslí, že ma pretiahne. Pokúšala som sa brániť, no on ma premohol. Vždy dostal čo chcel od kohokoľvek to chcel. Ja som nebola výnimkou.