Kričiaca studnička, časť prvá
Bol to deň ako každý iný. S Monikou, mojou vychudnutou čiernovlasou kamarátkou, sme sa zase raz rozhodli ísť do mesta.
Mesto bolo ako vždy takto navečer tiché a posplietané tajomnými úzkymi uličkami. V nich sa každý deň zamotávali osudy ďalších a ďalších ľudí, no ten môj sa ešte nikdy nezamotal. Zatiaľ.
S Monikou sme sa rozprávali, trošku popili, keď vtom dostala šialený nápad všetky tie uličky poprechádzať. Zo začiatku som nebola proti, veď v tejto časti mesta som sa nachádzala takmer každý deň. Nebála som sa toho, že by sme zablúdili, lenže s počtom vypitého alkoholu rástla Monikina chuť objavovať. Tá moja, naopak, slabla. Nechcela som ísť ďalej, vtedy som ešte nevedela, prečo. No ako teraz nad tým premýšľam, urobila by som to znova. Niečo ma tam tú noc potrebovalo...
„Monika!" kričala som na ňu už dobrú polhodinku, kým ona utekala úzkymi tmavými uličkami. „Monika, počkaj ma!" kričala som, no ona ma nepočúvala. „Moni, neutekaj a chvíľu ma počúvaj!" snažila som sa ju ani na minútku nestratiť z očí.
„Monika! Ja idem domov na polnočný!" vyhlásila som a porazene si sadla na chodník. Nemohla som ďalej pokračovať v ceste, nieto za ňou ešte utekať. Myslela som si, že ma nepočuje, že odbehla kamsi až príliš ďaleko. Bála som sa o ňu. Netuším prečo, veď takéto výlety do mesta sme podnikali neustále a ona sa takmer vždy stratila. A najneskôr na druhý deň tiež našla.
Ten večer som sa nebála toho, že sa stratí, no premkol ma divný pocit a ja som ju chcela mať pri sebe. Myslela som si, že opäť depkujem z chlastu, no mala som hlavne iný dôvod.
Vtom vyšla spoza rohu, kam som ju naposledy videla zachádzať, tvár jej nezdobil ten krásny šťastný úsmev ako ešte pred chvíľou.
„Prečo?" spýtala sa ako malé naivné dievčatko, ktorým sa vždy po pár pohárikoch stávala. „Nechceš tu so mnou zostať do rána?"
„Nie," pokrútila som hlavou, „už ma to tu nebaví." Priznala som pravdu. Nechcela som sa naďalej bezcieľne túlať prázdnymi uličkami, nechcela som sa potĺkať spiacim mestom. Nikdy, keď tu sme, sa nič zaujímavé nedeje, alebo aspoň nie tam, kde sme my. Jednoducho máme smolu na to, aby sme vystihli večer s domácou párty...
„Počuješ to?" vytrhla ma Monika zo zamyslenia. Započúvala som sa do tichého mesta a zistila som, že nie je až také tiché, ako sa mi doteraz zdalo. Sprava ku mne prichádzala hudba a volala ma k sebe. Nepamätám si, čo to bolo za pesničku, no s určitosťou viem, že ma k sebe volala. Spievalo sa v nej: „Come to me, my hero, I need you tonight..."
„Ideme tam!" vyskočila som na nohy, nečakajúc na Monikin názor. Tá vypískla nadšením. „Takže nejdeme na polnočný?" smiala sa.
Pokrútila som hlavou. „Dnes nie."
Šli sme teda za čoraz hlasnejšou hudbou, až sme prišli na východný okraj mesta a vyšli sme na rozľahlom ihrisku s hrdzavými, pozohýbanými futbalovými bránkami. Mesto tu obkolesoval vysoký kopec, Jankov vŕšok, no všetci mu hovorili jednoducho vŕšok. Veď bol jediný v okolí.
Na dolnom konci ihriska stál starý opustený dom, do ktorého sa nikdy nikto neodvážil vojsť... Počkať, vážne? Veď tá hudba hrala práve odtiaľ!
Monika sa rozbehla tým smerom cez celé ihrisko, no ja som zostala stáť pod bránkou ako skamenená. Neviem prečo, no odjakživa som sa k tomu domu bála čo i len priblížiť.
Nocou sa rozľahol strašný výkrik nasledovaný Monikiným volaním: „Alicka, Alicka, poď rýchlo sem!"
Rozbehla som sa k domu, zanechávajúc svoj strach niekde v diaľke. Premkýnal ma iný strach – strach o kamarátkin život. Keď som bola 5 metrov od domu, vyšla spoza rohu s malým šteniatkom na rukách a vysokým hnedovlasým chalanom za pätami.
„Však je nádherný?" spýtala sa, pozerajúc pritom na psíka v jej náručí. Ani si nevšimla môj vystrašený výraz. Stála som tam v nemom úžase asi minútu, kým som sa ako - tak spamätala.
„A ty si kto?" spýtala som sa bruneta.
„Ja som Jaromír a dnes organizujem párty na ihrisku," s úsmevom ku mne natiahol ruku. „A ty, krásna neznáma?"
‚Alica' mala som to na jazyku, chcela som sa mu predstaviť svojim skutočným menom, no miesto toho som moje ústa počula povedať niečo iné.
„Phoebe, teší ma," predstavila som sa svojou prezývkou z detstva. Už dávno som si na ňu nespomenula, no ona sa mi vynorila z mysle akoby som sa tak naozaj volala. Phoebe...
„Mňa teší dvojnásobne," usmial sa a chytil ruku, čo som k nemu neveriaco naťahovala. Obrátil ju smerom k oblohe, priložil k ústam a pobozkal. Na chvíľu zašiel za dom, stratil sa mi z dohľadu a zanechal ma tu s Monikou samú, samú vo svojich pochybnostiach. Hladkali sme spoločne psíka, keď vtom sa ozval jeho hlas: „Dievčatá, čo pijete?"
„Vodku!" vykríkla Monika, takmer úplne zaujatá psíkom. Ja som však neváhala a rozbehla sa pozrieť na ten výber. Bol neskutočný! Do pivnice toho domu sa alkohol uskladňoval snáď celé storočie! Prezerala som si fľašky, jedna bola lepšia ako druhá, no nakoniec som si vybrala predsa len klasiku.
Postupne začali prichádzať ďalší a ďalší hostia, chalani i baby. Schádzali sa na ihrisku, občas zbehli do pivnice, sedeli na tráve, rozprávali sa, pili, jednoducho sa zabávali. Veď sú mladí, majú na to právo. Ja s Monikou sme sa zarozprávali s Jarom.
„Máte aj nealko?" spýtala som sa ho odrazu. Zaviedol ma do pivnice, odkiaľ doniesol Fantu, ktorú zo zásady a presvedčenia nepijem a Cocacolu, ktorou keď zapíjam vodku, je mi akurát na vracanie. Pokrútila som hlavou. „To nechcem... máš aj čistú vodu?"
Dopil zvyšok Cocacoly, podal mi prázdnu fľašu a so slovami: ‚Choď si nabrať do domu' šiel späť za fajčiacou Monikou. Postavila som sa teda pred schody vedúce do domu. Chýbalo k nim zábradlie. Zmocnil sa ma strach. Prečo nešiel so mnou?
‚Lebo sa tam nie je čoho báť,' ozvalo sa mi v hlave, no tomu hlasu som neverila. Nebol môj. No aj tak som vykročila...
Strach v mojej hrudi každým krokom, každým schodom bližšie ku dverám, narastal. S búšiacim srdcom som ich roztvorila, neboli zamknuté, až sa s rachotom odrazili od steny a pomaly sa blížili späť ku mne. Bolo to zákerné.
Pridržala som tie dvere a pomaličky, pozorne sa obzerajúc, som vošla dovnútra. Hlas mal pravdu, vážne tu nebolo čoho sa báť. Stála som na začiatku miestnosti, kde nebolo nič, len betónové steny. Oproti mne, cez 5-metrovú chodbu, sa týčili drevené dvere s pásikom mliečneho skla uprostred. Tento pásik bol široký asi 20 cm a tiahol sa od vrchného okraja dverí až po ten spodný.
Vykročila som smerom k nim s neurčitým pocitom, že za nimi by mala byť kuchyňa. V chôdzi ma však zastavila diera v stene. Najskôr by tam mali byť dvere, no majiteľ bol príliš lenivý na to, aby osadil čo i len pánty na ne. Stena vôkol dverí bola hladko zatretá. Zarazilo ma to, no nemalo by. Veď je to starý dom, vtedy sa stavalo, ako sa dalo a nie všade bolo miesto na dvere.
Pomaličky, vedená akousi neviditeľnou silou, som pokračovala v ceste do kuchyne. Nemohla som však odtrhnúť pohľad od prostej diery v stene. V malej miestnosti za ňou nebolo nič, len tri bráničky. Nič viac. Tri bráničky, dve po krajoch boli o niečo vyššie a užšie ako tá v strede. Tá bola asi meter a pol široká a meter vysoká. Cez jej stred bola umiestnená doska na zatváranie, ktorá na ostatných nebola, no kľučka nebola ani na jednej z bráničiek.
Cítila som, že práve s tou strednou nie je niečo v poriadku. Bála som sa na ňu čo i len pozrieť, no akonáhle som tak urobila, nemohla som stadiaľ odtrhnúť zrak. Bolo to oveľa viac ako len pocit.
Konečne som sa dostala na druhú stranu chodby, kde som roztvorila dvere, čo najrýchlejšie cez ne prešla a zabuchla ich za sebou. Oprela som sa chrbtom o ne a dýchala. Môj strach síce oslabol, no nepominul.
Nachádzala som sa v malej miestnosti, v kuchyni. Naľavo odo dverí bolo voľné miesto bez akéhokoľvek nábytku a veľké okno v stene, snáď jediné v celom dome. Bolo umiestnené pol metra nad zemou a končilo sa vo dvoch metroch. Šírkou dosahovalo tak 60 cm. Kuchynská linka, obyčajné drevené skrinky so starými doskami, sa tiahla popri stene do L-ka. Priamo oproti mne sa skvelo staré komunistické umývadlo.
Z miesta som sa pozrela von oknom. Pod lampou, v jej ostrom svetle, stála Monika s Jarom, fajčili spolu a rozprávali sa. Psík pobehoval naokolo. Zakývala som im, no najskôr ma nevideli. Zvláštne, veď sa pozerali priamo na mňa...
Pokrútila som hlavou nad nezmyselnými myšlienkami, čo mi dnes večer vírili hlavou, nadýchla sa a čo najpokojnejšie vykročila k umývadlu. Naplnila som plnú fľašku vodou, aby som sa nemusela vracať, zatvorila kohútik a obrátila sa na odchod.
Pred kuchynskými dverami som však zastala. Opäť ma prepadol ten divný pocit, pocit strachu z temného a neznámeho. Nadýchla som sa, otočila hlavu doľava, preč od miestnosti s bráničkami a vykročila smerom von z domu. Nič na svete ma neprinúti znovu uprieť zrak na prostrednú bráničku...
„Čo ti to tak dlho trvalo?" privítal ma Jaro milými slovami. Len som pokrútila hlavou a napila sa z fľašky. Chvíľu sme sa rozprávali, keď tu zrazu Monika požiadala Jara o ďalší pohárik. Tentokrát nebol taký ústretový ako minule.
„Dámy, nechcem byť nezdvorilý, no pokiaľ plánujete piť celý večer, musíte obe zaplatiť 7eur, všetci sa na to skladali..." oboznámil nás so situáciou. Po krátkej tajnej porade sme mu vysolili 14 eur a šli sme si po vodku.
Nepamätám si, koľko sme toho vypili, no asi veľa, keďže sme mali k dispozícii neobmedzené množstvo. Po chvíli niekto priniesol aj trávu...