Kričiaca studnička, časť druhá
Kľačala som na betónovej podlahe, opierajúc sa rukami, s úmyslom vracať. No nevracala som. Bola som triezva.
Zodvihla som hlavu. Povedala som si, že nikdy viac, no opäť som hľadela na prostrednú bráničku v starom dome. Netuším, ako som sa tam dostala, prečo som sama kľačala uprostred miestnosti. Nevedela som si vysvetliť tlmenú muziku v pozadí a už vôbec nie môj stav absolútnej triezvosti. Veď ešte pred chvíľou som musela byť spitá pod obraz, z večera si nič nepamätám.
Tá bránička ma volala k sebe. Nebol to len pocit. Rozum mi hovoril, že na to mám kašľať, že mám kašľať na celý svet a odísť z tejto miestnosti, kým to ešte ide. Vravel mi, že mám odísť zo starého domu na kraji Jankovho vŕšku a nikdy viac sa tu neukázať. V tej chvíli som ho však nepočúvala. Riadila som sa pomýleným inštinktom, ktorý mi radil presný opak.
Po štvornožky som sa priplazila k prostrednej bráničke, oprela sa o drevenú latu v jej strede a vyštverala sa na nohy. Zatajila som dych, nadvihla tú latu a otvorila bráničku.
V tej chvíli som pochopila. Nemala som to robiť. Nikdy som do toho domu nemala vkročiť. Bolo tam Zlo. Čakalo len na to, kedy ho niekto vypustí. Niekto, kto verí skôr volaniu neznámeho, svojej intuícii, ako rozumu. Čakalo na niekoho ako ja. Možno práve na mňa.
Na mieste som zamrzla, nevedela som sa ani len pohnúť. Nedokázala som to. Ani som nevedela kam. Všade bola tma. Oslepla som. Chcela som kričať, vrieskať, no strach mi zvieral hrdlo príliš silno. Bola som nemá i hluchá. Nedoliehal ku mne ani len tlmený zvuk rádia.
Zlo ma obkľučovalo, bolo všade okolo mňa, nedalo mi dýchať. Volalo ma k sebe, no ja som sa nehla. Nemohla som robiť nič...
Neviem, ako dlho som tam takto stála. Možno sekundu, minútu, hodinu,... Nemala som pojem o čase. Zdalo sa mi však, že trvalo celú večnosť, kým sa otvorili vchodové dvere. V tom momente všetko zmizlo. Padla som na štyri a dýchala. Myslela som si, že tento svoj zážitok nerozdýcham, že zomriem, alebo sa prinajmenšom povraciam, no nič z toho neprichádzalo.
Zato prišla Poppy. Postavou priemerná dievčina, no s neprehliadnuteľným zjavom. Krátke blond vlasy jej padali do tváre a modré oči, večne zmaľované čiernou ceruzkou, žiarili do diaľky. Zodvihla som hlavu a zbadala jej roztrhané vybíjané čierne rifle. Robila si ich sama, už mi viackrát radila, ako si niečo podobné zhotoviť, no ja na to nikdy nemám čas. Z tmavého trička sa na mňa dívala smrtka s kosou, zahalená v čiernom plášti, pod ňou svietil nápis Iron Maiden. Okolo pása mala uviazanú tmavomodrú mikinu.
„Žiješ?“ čupla si ku mne. Až teraz som zbadala tú veselú tvár popierajúcu systém a veriacu v anarchiu, no o koho ide som vedela hneď, ako sa otvorili vchodové dvere.
Rozkašľala som sa. V tej chvíli som ďakovala všetkým nadpozemským bytostiam za to, že mi poslali záchranu práve v podobe Poppy. Nikto iný by nepochopil. Možno ani ona nie...
„Žijem,“ prehovorila som kašľavo a uprene sa jej zahľadela do očí. Rada sa pozerám do očí, do zrkadiel ľudských duší, no len tým ľuďom, ktorých poznám a mám rada. Poppynu poznám až príliš dobre, veď sme takpovediac spolu vyrastali.
„Čo ty tu robíš? Nemáš byť doma?“ Bývala ďaleko, autom to má hodinu ku mne a hodinku a pol do mesta. Ako deti sme sa vídavali častejšie.
Povzdychla si. „Už som ti to hovorila najmenej 10-krát.“
Ani na jeden si nepamätám.
„Koľko je hodín?“ nedalo mi nespýtať sa.
„Stále je tma, takže tak pol štvrej,“ neobťažovala sa pozrieť na mobil. Verila svojmu odhadu. A ja som verila jej. Verila som tomu, že ma pochopí...
„Zlo ma chce do svojich radov,“ povedala som bez rozmýšľania. Bolo to nezmyselné, no zároveň pravdivé tvrdenie.
Poppy sa rozosmiala. „Ty si snáď aj hulila, že máš také haluze?“ Nechápala ma. Musela by si tým prejsť, aby pochopila. No ona to nezažije. Tým som si bola istá. Niekto iný to však už zažil.
„Neklamem, schováva sa za prostrednou bráničkou,“ mrmlala som čoraz slabším hlasom, strácala som nad sebou kontrolu. „Už je to vonku...“
Klesla mi hlava a zatmelo sa mi pred očami. Alkohol na mňa opäť pôsobil v plnej sile.